Chov hnojákov v paneláku alebo na dome

Chovám si už viacej rokov hnojáky v panelákovej pivnici skoro bez zápachu a som celoročne, čo sa toho týka, sebestačný.

K napísaniu tohoto článku ma inšpirovala nedávna otázka na MRKu na tému chov hnojákov. Nakoľko tejto problematike sa intenzívne venujem už dlhú dobu, tak som sa odhodlal prispieť tiež svojou troškou do archívu MRKu.
Chovám si už viacej rokov hnojáky v panelákovej pivnici skoro bez zápachu a som celoročne, čo sa toho týka, sebestačný. Preto asi môj článok nezaujme majiteľov rodinných domkov, ale snáď nám jogurtovým obyvateľom mestských králikárieň trochu pomôže. Než som sa zbavil záhrady po pravidelných vpádoch rabovačov, tak som robil pokusy aj s chovom hnojákov a kalifornskou dážďovkou (doteraz som nepochopil rozdiel medzi nimi).

V tomto článku sa nechcem obšírnejšie venovať ku chovu hnojových červov vonku. Len by som poznamenal, že základom je zabrániť prístupu krtov do kompostovej jamy. Lebo ak tam raz vbehne, tak to skutočne vyčistí do čista. Mne sa to tak stalo a zostali len oči pre plač. Dokonca mi vliezol do drevenného truhlíku 200×50×50 cm, kde som mal násadu kalifornskej dážďovky. Truhlík bol kvôli chladu zakopaný do zeme. Krt ho dookola obryl až pochopil, že sa doňho tak ľahko nedostane. A tak pekne preliezol doň a po poctivej práci s plným žalúdkom vyliezol von plieniť ďalej. Musel ich cítiť aj cez drevo. Ochrana sa robí tak, že sa chovná plocha buď zdvihne nad úroveň zeme na palety, alebo sa ochránia bočné steny a spodok vhodným materiálom, ako napr. pletivo, guma a podobne.
Ak sa rozhodnete si založiť „farmu“ v pivnici, tak k tomu stačí veľký plastový kýbel od farby s originálnym vrchnákom. Najprv do vrchnáku navŕtame, alebo vypálime dierky na vetranie. Potom vyvŕtame na dno vedra dieru vhodného priemeru na gumený štuplík a to na obvode kýbla. Potom ju uzatvoríme. Dierku uzatváram štupľom, ktoré používajú v autoservisoch pri antikoróznych ošetreniach karosérií. Na spodok vedra sa nasype vrstva 2 – 3 cm hrubého perlitu na drenáž. Ja používam okrasný, čo sa dáva na povrch kvetináčov.
Ďalej na drenáž nasypeme základ chovu so substrátom, v ktorom žili. Doporučujem začať s kompostovým substrátom. A potom už len kŕmiť a kŕmiť. Upozorňujem, že žiadny loger s kávy, ako píšu niektoré časopisy, na tom by si nepochutili, bolo by to pre nich Dachau. Dávam im zbytky ovocia a zeleniny. Ak kŕmim zeleninou, je lepšie, ak je uvarená. Kŕmenie im predpripravujem strúhaním, lebo tak to červy rýchlejšie spracujú a na povrchu nevzniká hnitie a následne smrad. Kŕmiť treba ale s citom. Môj odhad je neprekračovať kŕmnu vrstvu cca 1,5 cm.
Pri prílišnom premokrení substrátu kŕmením (nikdy ho nerosím) prechádzam dočasne na suchú stravu, ako je šrot alebo zbytky suchého krmiva. Raz za čas prehodím povrch dvoma hrsťami repky, ktorá do týždňa vyklíči a tiež odoberie prebytočnú vodu a dodá hnojákom „vitamíny“. Substrát musí byť síce vlhký, ale nie kašovitý.
Základom chovu je pravidelne ho sledovať, stačí každý druhý deň, aby sa červy neudusili. Totiž nedá sa zabrániť procesu kvasenia a tu vzniká oxid uhličitý, ktorý je ťažší ako vzduch, naplní kýbel a chov sa začne dusiť. Zistíme to tak, že hnojáky sa nachádzajú na povrchu a nereagujú na svetlo, alebo len veľmi pomaly. Potom sa musí rýchlo prevzdušniť substrát – stačí ho ponadvihovať vhodným kolíkom, nahnúť kýbel pod asi 45° uhlom a mať ho odokrytý. Takto sa vznikajúci oxid „vylieva“ z kýbla von a vrch substrátu sa vcelku slušne prevzdušňuje. Celkovo ho pri bežnom stave chovu úplne nezakrývam, lebo červy pri plnej spokojnosti nemajú prečo vyliezť do suchého prostredia.
Iné je to, keď mám so sebou pri vode celú „farmu“ na viacdňovej rybačke a v noci padá rosa. To potom prchajú von a treba ho uzatvoriť. Inak čo sa týka ďalšej údržby, stačí raz za mesiac odzátkovať vyvŕtaný otvor, nahnúť kýbel a prebytočnú vodu vypustiť. Dobre sa mi osvedčilo urobiť tiež vrstvu z čiastočne rozloženého ihličia (výborná je borovica) cca 3–4 cm, – na ktorú hneď kŕmim. Perfektne to prevzdušní substrát a časom nám aj v strede kýbla vznikne drenáž, lebo ihličie sa rozkladá veľmi pomaly. Ak správne vedieme chov, tak asi do roka sa nám naplní kýbel až po vrch. Potom stačí len odobrať spodok a pokračovať ďalej, lebo červy sa nachádzajú prevážne v hornej štvrtine chovného substrátu.
Pri takto vedenom chove sú hnojáky vo výbornej kondícii a sú z nich nádherný mackovia. Moje skúsenosti z hlavného toku Dunaja hovoria, že menšie sumce do 10 kg veľakrát dajú prednosť chumáču hnojákov pred rovnakým sústom z dážďoviek alebo pijavíc. A zubáče si na nich tiež často radi pochutia. Asi to má na svedomí ich typická vôňa, ktorú okolo seba vylučujú. Takto chované hnojáky predčia kupovaných z predajní, ktoré bývajú často zakrpatené a tenké, lebo pochádzajú z nevhodných chovov (napr. studené (prasačie) hnoje). A hlavne, máme ich vždy po ruke.
Na záver chcem pripomenúť, že skôr než začnete s chovom, treba tiež predpripraviť manželky a presvedčiť ich o tom, že tie červy skutočne nevylezú von. A keď sa predsa nájde jeden odvážlivec, tak to bola buď len „neuveriteľná“ náhoda, alebo to má na svedomí sused, čo počúva nahlas techno. Moja si na to už po rokoch tak zvykla, že dokonca keď nájde tuláka, tak ma v klude zavolá, alebo ho sama vloží naspäť do chovu. A tak chvála našim manželkám, že majú s nami také strpenie.